Veda a viera                          

Odjakživa ľudia skúmali všetko okolo seba. Už malé dieťa si všetko pochytá, ochutná, obzerá a čuduje sa, ak mu niečo pripadá čudné. Až sa z dieťatka stáva adolescent, prebudí sa dovtedy neznáma pýcha. Začne veriť, že on všetkému porozumel najlepšie a ak mu ten názor nezmení poznanie Boha, často tak žije až do skonania. Ako to súvisí s Bohom? Ten kto sa pokúsil hľadať ho, zistil, že pýcha je najväčšou zábranou k čistej viere v jediného Boha. Z histórie vieme, že nastalo mnoho konfliktov, ktoré vyústili až do vojnových tragédií. Ak si myslíme, že to pominulo, tak si stačí pripomenúť, ako ľahko sa spory okolo kresťanstva dostali aj do biznisu. Vznikajú kontroverzné knihy (Da Vinciho kód), filmy (Umučenie Krista Mella Gibsona) s jasným zámerom rozčúliť verejnosť a získať tak popularitu a tiež isté zisky. Ale v neposlednom rade sú tu vedecké pojednania o tom, či veda vyvracia kresťanské pravdy, či ich dokáže vysvetliť, alebo či tieto prístupy vôbec majú zmysel. Najviac viaznu konverzácie vtedy, ak sa stretnú dvaja extrémisti a to konzervatívny kresťan a zarytý ateista. Z toho obyčajne vzniká nekompromisná zvada. Hoci nás samotná biblia učí nehľadať znamenia, pravá viera je bezhraničná. A tú prijímame veľmi ťažko. Diabolský hlas sa vraj vždy posmieva, akí sme naivný keď veríme príbehu, ktorý vymysleli ľudia, aby posilnili moc nad hlúpym ľudom. Ale sú aj nekonečné rozhovory ľudí, ktorí svojím poznaním prevýšili priemerne vzdelaného človeka a začali hľadať spoločnú reč. Prof. Július Krempaský, vzácny človek, ktorého som už spomínal prednášal fyziku. Jeho úvahy boli natoľko netradičné, že tam skutočne  chodili aj študenti z iných fakúlt. Jeho kniha s lákavým názvom „Veda versus viera?“ rieši problém, či má a akým spôsobom fyzika riešiť kresťanstvo. Hneď na úvod je treba povedať, že prof. Krempaský je kresťanom a zároveň fyzikom nemalého, minimálne európskeho formátu. Keď som sa stretol prvý krát s touto knihou, spomenul som si na Einsteinov známy výrok „ Boh nehrá kocky“, ktorý si ako názov knihy vybral J. von Butllar. Myslel tým fakt, ako ho udivuje pri skúmaní zákonitostí vesmíru jeho usporiadanosť. Nech ale pripustíme čokoľvek, spomínaná pýcha nás utvrdzuje v tom, že všetko čo je okolo nás, by sa malo dať vysvetliť dostupnými metódami. Ani náhodou sa nám nechce skĺznuť do roviny, že je niečo nad naše chápanie. Ten, kto sa zahĺbil do biblických príbehov, nachádza zázraky, ktoré sa zdanlivo vymykajú fyzikálnym zákonom, prípadne tomu, na čo sme si v každodennom žití zvykli. Áno skutočne. Boh používal také zázraky iba výnimočne. Ak sme si ale radi vypočuli rozprávanie starých ľudí, často sa stretneme s príhodami, kde nenachádzame logické vysvetlenie. Iba sa nad nimi pousmejeme a rýchlo na ne zabudneme. Ak sa nám stane niečo podobné, mlčíme o tom, aby sme nevyšli na posmech. Kresťania naopak vedia, že sled udalostí v ich životoch môžu chápať ako vypočuté modlitby. Mnohým posmievačom to pripadá ako prifarbovanie obyčajných náhod. Som si istý, že my ľudia, máme okolo seba mnoho skutočných javov, ktoré sú nad naše chápanie a je vzrušujúce klásť si otázky. Raz sa dozvieme aj pravdu. Je u Boha. Text mojej piesne je o tom, že všetci hľadáme to isté. Je to šťastie.

https://www.youtube.com/watch?v=ZIQFdGew7q4

Šťastie

Kedysi som veril, že také ľahké je byť šťastný.

Mať vždy plné vrecká, byť štíhly a možno krásny.

Gate posledný model, úsmev, pristrihnutý fúz,

mať vždy plné vrecká a vedieť spievať blues

Veril som, že mám recept, ako žiť na tomto svete.

že pochopil som všetko, a viem aj to, čo vy neviete.

Klamal som sám seba, že robím to, čo treba.

Všetko je úplne ináč, odkedy poznám teba.

Ref.

Nemusím mať prepych,drahé auto, preplnené skrine.

Odkedy si pri mne , je všetko celkom iné.

Kam sa všetci ženú, po čom každý človek túži.

Mať prachy úspech a moc, chlapci chcú byť muži.

Ale ja na všetko kašlem, teraz ty si moje plus.

Iba jedného sa nevzdám. Stále spievam blues.

Ref.

Nemusím mať prepych, drahé auto, preplnené skrine.

Odkedy si pri mne , je všetko celkom iné.

V živote som mal možnosť poznať niekoľko zaujímavých ľudí, ktorých zaujala fyzika a snažili sa pochopiť ju a používať vo všetkých oblastiach svojho života. Zdalo by sa, že je iba nástrojom, ktorý nám poslúži na to, aby sme si overili čo je pravdivé a skutočné. Je to prapodivná teória tvora homo sapiens. Ľudia, ktorých spomínam na úvod, ma utvrdili, že fyzika, aj keď s podporou akejkoľvek zložitej matematiky nie je všemohúca v našich životoch. Môj profesor fyziky, ktorého si nesmierne vážim, prof. Krempaský, napísal knihu so sľubným názvom Veda a viera. Otvára nám pohľady na svet, ktoré nerozdeľujú názorovo rôzne filozofické smery. Ako som mal možnosť ho poznať, vždy hľadal spoločný prienik výsledkov, ktoré poznal. Už samotný fakt, že bol fyzik a veril v jediného boha nám pripadal nepochopiteľný. Ako všetci , aj ja si kladiem základné otázky po celý život a snažím sa s nimi vysporiadať. Spoločný menovateľ všetkých otázok je práve život každého z nás. Najčastejšie sa pýtame v súvislosti s časom, ktorý sme prežili ale aj s tým, ktorý ešte máme pred sebou. Najmúdrejšie, čo o čase poznám, sú bezpochyby myšlienky krála Šalamúna citované v jednej z jeho kníh v Biblii. Zarazí nás poznaním, že všetko je márnosť. Zdalo by sa , že je to negatívna myšlienka, ale to je omyl. Je to  iba neznalosť celej hĺbky tejto múdrosti. Mimochodom spieva o tom aj Bob Dylan v nezabudnuteľnej piesni Blowing in the wind. Keď oslavujeme narodeniny, bežne sa pýtame, či je to veľa, alebo málo. Niekto chce vedieť, či je už dosť starý na to, aby žil a rozhodoval samostatne, iní sa boria s myšlienkou, či sú ešte súci na to, aby obstáli v konkurencii s nastupujúcimi generáciami. Áno príde čas, keď mladších nedobehneme ani keby nám bežali oproti. Geniálne to okomentoval Marián Jaslovský vo svojom zamyslení Pár slov k päťdesiatke:

https://jaslovsky.sk/par-slov-k-patdesiatke/

V dvadsiatke má človek pred sebou oceán času a nevie čo  s ním. Ja mám menej. A viem.                                      

Všimol som si, že všeobecne nám ľuďom vyhovuje hľadať vo všetkom to dobré, povzbudivé. Vo filmoch a literatúre je žiadaný americký sen, máme sklony veriť v posmrtný život, dokonca  mnohí veria na kozmické putovanie a iné formy života. To je už nad moje sily. Riešiť niečo, čo nepatrí k tomu, čo práve žijem. Sú maličkosti, z ktorých sa dá slušne vyžiť. Robert Fulgum sa dostal do povedomia vydaním svojich zamyslení pod názvom Všetko čo viem som sa naučil v materskej škôlke. Teší ma to, keď ma niekto utvrdí, že dieťa prežíva zážitky, ktoré všetci máme na dosah a napĺňajú nás. Keď hľadajú v oblakoch podoby zvieratiek, kreslia obrázky, ktorým rozumejú iba sami a vymýšľajú si nové zákony, ktoré platia iba v ich svete. Ja som si dnes napísal text piesne, ktorá nikdy nebude hitom, a nik nebude hodnotiť či to malo zmysel alebo nie. Rád sa započúvam do piesní Vlastu Redla . Vlasto v jednej piesni spieva, že písní se dá zložit fúra. Našiel som podľa jeho harmónií iné ladenie, ako bežné kvintové ladenie. Budem si pospevovať pieseň, ktorá mi dnes bude robiť radosť. Budem sa riadiť zákonmi, ktoré platia iba v mojom svete.

Je ešte čas

Šalamún nás poučil čo všetko je márne

Ak nepríde pravý čas nehreje slnko jarné

Nikto nie je ešte súci aby odpočíval,

každý z nás má právo aby ešte sníval

Chvíľu sa mi zdalo že sa predčasne stmieva

že niečo zaniká keď sa rieka do rieky vlieva

Ani neviem odkiaľ to prišlo, ale bolo mi jasné

že ešte sú tu veci, ktoré by mohli byť krásne.

Ref:

No predsa oblaky čo sa ženú po oblohe,

a tiež tie chvíle, keď vnímaš blízkych ľudí.

Keď plece sa dotýka pleca a slová nie sú strohé.

Alebo ráno, keď nás dvoch slnko spolu budí.

A ešte je isté, že nebo raz bude krásne modré,

ale aj dážď nás celkom premočí do nitky

Vtedy vieme isto, čo príde bude pre nás dobré

a pochopíme že čo žijeme nie sú iba zbytky.

Čo tým myslel Šalamún, keď dávno tvrdil,

že všetko je márnosť ,všetko má svoj čas.

Ľudia na to myslia, či múdry král nepoblúdil.

Nič zlého sa nestalo, čo môže nás tešiť zas.

No predsa oblaky čo sa ženú......

Krásne ráno, také krásne ráno, také rána má len krásny deň

Ráno vstáva, zarosená tráva, ráno s trávou vstáva nový deň.

K napísaniu týchto riadkov som sa nechal inšpirovať vtipne naformulovanou témou "Zakladáme bluesovú kapelu" od Mariána Jaslovského. Vrele to odporúčam všetkým slávychtivým absolventom  ĽŠU, či ambicióznym typom hudobníkov, ktorí úspešne absolvovali školu gitary, priamo na dvore medzi panelákmi.

https://www.jaslovsky.sk/zakladame-bluesovu-skupinu/

Sám som prepadol tvorbe prvých textov a melódií až som dorástol na pódium a nahrávanie v štúdiu. A dnes sa pýtam, koľko bolo takých ako ja a kto by mal očistiť pódiá od toho, čo tam jednoznačne nepatrí z rôznych dôvodov. Na Facebooku ma často atakujú žiadosti kapiel, aby som sa vyjadril v ankete Slovenskej bluesovej spoločnosti. Mám však obavy, že okrem kategóriií ako Objav roka, Inštrumentalista roka, Spevák speváčka roka a ďaľších, sa už pýta aj kategória Gýč roka. Bluesovú scénu na Slovensku mapujem už od konca sedemdesiatych rokov. Bolo to obdobie, keď nám všetko čo hralo bolo vzácne a ak sa tam nebodaj objavilo i čo si provokačné či dvojzmyselné, tak sme nadšene tlieskali. Boli to zlaté časy folkáčov a blues hral snáď iba Jano Litecký, ktorému sme vtedy hovorili "Jagger." a Peter Lipa jazzoval v Starej sladovni. Mamut bol vôbec jediným miestom, kde sa táto scéna udomácnila. Bolo to miesto, ktorým nepohŕdol ani Milan Lasica  s Julom Satinským, občas sa stavil Janko Lehotský, chodili aj študenti a tak. Tam som prvýkrát stretol aj Boboša Procházku. Svoje pódium nemali folkáči, ktorí sa túlali po neznámych festivaloch. Pamätám si na jedno posedenie so Slnovratom Valúcha, Janouška a Svozila, keď vznikla myšlienka hrať blues na fujarách . Postavil som kapelu a hneď sme to aj uskutočnili. Stretlo sa to väčšinou s pochopením, hoci vtedy už zabudnutý Jožo Barina nás za to nesmierne kritizoval. Boli to časy, ked Boboš exceloval s kapelkou, na ktorú si rád spomeniem ešte aj dnes. Elektric blues band  bol úžasným oživením vtedy chudobnej scény. Tiež Bluesweiser s Jurajom Turtievom a harmonikárom Dušanom Stojkom boli originálni svojím prejavom. Juraj si dodnes udržal svoj repertoár, ktorý má jasný rukopis .Bonzo Radványi sa tiež zapísal nezmazateľne svojou hrou ale aj propagáciou a organizovaním podujatí.V tých časoch som aj ja zatúžil sformovať si vlastnú kapelu a tak piesne, ktoré som písal, konečne dostali konečnú podobu. V štúdiu sa okresali a prežil som pekné obdobie, ked sme si užívali pódiá. Nastal ale veľký bum a kapely vznikali snáď všade, kde v zásuvkách mali 220 V. Blues dostalo rôzne podoby. Od jazzu, bluesrocku, až po originálnu imitáciu pôvodných zvukov Mississippi Ľuboša Beňu. Svoje miesto majú aj kapely, ktoré sa stávajú až kultovými ako ZVA  Nora Červenáka zo Zvolena, či pomerne neznámy Deravý Groš z Levíc, ktorý napriek tomu, že hrá iba pôvodnú tvorbu veľmi originálnu, verejne hrajú iba vzácne . Ich žiadny koncert si nenechám ujsť. Viem, že tam určite stretnem aj kamaráta a výborného človeka, známeho to vydavateľa Kolomana Kertésza Bagalu alias "Kaliho". Čas neúprosne letí a objavujú sa nové tváre. Boboš s Petrom Lipom dokonca "prevedú" po slovenských pódiách aj Petra Cmoríka s programom Blues troch generácií. Boboš s ambicióznym gitaristom Marekom Wolfom dávajú bluesu nový feeling. Ja som sa rozhodol opustiť kapelu, ktorá nemala vôľu nacvičovať pôvodnú tvorbu. Piesne ostávali v šuplíku. Muzikanti sa rozpŕchli.

Kávu som dopil, takže končím svoje zamyslenie.